I. Z PRACHU ZEME
1. Z prachu zeme
Z toho istého materiálu ako prach vytvorený som.
Som to isté ako zem, po ktorej chodím.
Na nej žijem, na ňu padám,
stále znovu do prachu si ľahám.
Spolu s bratmi spievať túžim:
„Nech sa z prachu tejto zeme
k Tvojmu trónu povznesieme...“
2. Čierny mor
Zaslepení blúdili ulicami,
pošpinení krvou,
takže sa nikto nechcel dotknúť ich odevu.
Vyhnite sa, ste nečistí! Tak volali na nich.
Naše ženy boli zhanobené v našich mestách,
naše matky sú vdovami,
sme sirotami bez otca.
Môj výzor stemnel väčšmi ako čerň,
koža na tele mi zvráskavela,
vysušila sa ako drevo.
Lepšie na tom boli tí, ktorých skolil meč,
ako tí, čo zomreli na neúrodu poľa.
Pri skaze ruky našich jemnocitných žien
uvarili naše vlastné deti,
poslúžili im za pokrm.
Dcéra môjho ľudu je krutá,
horšia ako šakaly na púšti.
Dojčaťu sa od smädu
lepil jazyk na podnebie.
Deti pýtali chlieb,
ale nebolo toho, kto by dával.
Tí, čo jedávali lahôdky,
hynú na uliciach.
Tí, čo boli vychovaní v purpure,
ocitli sa v hnoji.
Vina dcéry môjho ľudu
bola väčšia ako hriech Sodomy...
Priblížil sa náš koniec,
naplnili sa naše dni,
určite nastal náš koniec.
Naši otcovia hrešili a niet ich.
My pykáme za ich previnenia
a pridávame k nim ďalšie...
3. Hniloba
Človeče,
vstaň a počúvaj, čo ti chcem povedať.
Stoj vzpriamene
a vypočuj si moje pripomenutia:
Keď som ťa stvoril,
dušu do teba vdýchol
dokonale na obraz svoj.
Vôľu slobodnú som ti dal,
lebo taká je potreba lásky.
Rozhodnutie nastalo,
keď si vlastné božstvo vybral si,
pre ohavnú pliagu si sa rozhodol.
Teraz sa trápiš,
pre nemoc zhubnú
padáš znova a znova,
na prach sa obraciaš,
chorobný zánik.
Stvorenie moje,
ukázal som ti svetlo,
ktoré nový život prinieslo.
Čierno biely svet,
svet špiny a ohavnosti
slnečnými lúčmi spálilo.
A človeče,
pachu hriechu sa chráň!
Hnilobu si pamätaj,
v popole a prachu...!
Na kolenách budeš kajať sa,
viny svoje ľutovať,
pokánie činiť
a blížnych svojich milovať...
Chráň sa..
hriechu pachu..
Hnilobu si pamätaj..
v popole..
..a prachu
4. Náreky
Prežívanie vedomia hriechu skrze utrpenie
Nocou stále žalostím,
slzy mi kanú po lícach.
Zostala mi len trpkosť.
Priveľmi som hrešil,
preto som sa stal nečistým.
Poškvrna lipne na okraji môjho rúcha.
Všetci mnou pohŕdajú,
lebo videli moju nahotu.
Klesol som
a nieto toho, kto by ma potešil.
Oheň prenikol do mojich kostí,
som vydaný pustošeniu.
Nariekam a odvraciam sa...
Vystieram svoje ruky,
no nikto ma nepoteší.
Moje oči ronia slzy,
lebo ďaleko je odo mňa môj Tešiteľ.
Pán ma pošliapal ako vo vínnom lise.
Vzoprel som sa Jeho slovu
a On je spravodlivý.
Nuž, počujte všetky národy
a pozrite na moju bolesť:
Mnoho je mojich vzdychov
a moje srdce je zmorené
za všetky moje priestupky...
Vnútorný hlas
Volaj zo srdca k Pánovi,
stonaj,
prelievaj slzy,
nech tečú ako potok,
dňom i nocou neustávaj,
nech neochabne zrenica tvojho oka.
Božia milosť zjavená zúfalému
Prejavy Hospodinovej milosti neprestávajú.
Nekončia dôkazy Jeho zľutovania.
Každé ráno sú nové,
nesmierna je Tvoja vernosť.
Moja duša vraví:
Môj podiel je Hospodin,
preto budem čakať na Neho...
Dobrý je Boh voči tým,
čo v Neho dúfajú,
voči duši, ktorá Ho hľadá.
Dobré je v tichosti čakať
na Hospodinovu pomoc.
Veď Pán nezavrhuje naveky,
ak zarmúti, zľutuje sa
vo svojej veľkej láske,
pretože neponižuje a nezarmucuje
ľudských synov z rozmaru.
Vnútorný hlas
Keď niekto nohami šliape
po všetkých väznených v zemi,
keď sa prekrúcajú ľudské práva
pred tvárou Najvyššieho,
keď sa krivdí človeku pri jeho súdnom spore,
či to Pán nevidí...?
Na čo sa môže sťažovať živý človek?
Leda tak na každý svoj hriech.
Preskúmajme a preverme naše cesty
a vráťme sa k Tomu, ktorý nás stvoril!
Pozdvihnime srdcia na dlaniach k Bohu na nebesiach!
My sme sa spreneverili a boli sme spurní,
a Ty si neodpustil.
Prežívanie vedomia hriechu skrze utrpenie
Hrôza a pasca na nás čakala,
spustnutie a skaza.
Môj život umlčali v jame,
privalili ma kameňom,
naliali mi vodu až na hlavu,
takže som povedal: Som stratený!
Skryl si sa v hneve a prenasledoval si nás,
zabíjal bez súcitu.
Skryl si sa v oblaku,
aby k Tebe neprenikla modlitba.
Smeti a odpad si z nás urobil medzi národmi.
Sme poodhadzovaní ako hlinené nádoby,
rozbité džbány z hrnčiarových rúk.
Priveď nás k sebe, Bože,
a my sa vrátime.
Obnov naše dni ako boli za starodávna.
Azda si nás úplne zavrhol?
Tak veľmi sa hneváš na nás?
II. DO HLBÍN LESA
5. Metallum Atrum Exaltatum et Pium
Oslavný Zbožný Čierny Kov!
Už vložte to telo do hrobu tmavého,
v ňom bude spočívať do dňa súdneho.
Odchádzam do hrobu, cez hrob do záhrobia,
končí sa pozemská sláva, chudoba.
Svet tento opúšťam, s vami sa rozlúčam
nech vás opatruje milý Pán Boh sám.
Za mňa sa modlite, na smrť pamätajte,
príde vám hodina, tiež sem prídete.
Ježiš, Svetlo večné, svieť mi nekonečne,
voveď ma do neba, prosím srdečne.
6. Dilectio per desertum ascendit
Colles omnes
humiliavimus.
Excepto unum...
Declivia de Sion
oves pasco
et adventum tuam exspecto.
Per pedes tuas pulchras
leviter viae vadis,
Odoribus flata,
spiritui similem es,
per desertum ascendis...
7. Svadba na samote
Na zasnežených poliach
pár starých ľudí býva.
V zabudnutej osade
zatvárajú oči.
Ich deň končí.
Niekoľko stromov
na pozdrav vetru kýva.
Dve malé borovice
zasnúbili sa
v mraze zimnej búrky.
Vrásčitá vŕba zaplieta im ruky,
stará borovica mladne
a zastavuje čas.
Smrek červený, opadaný
nad nimi drží stráž.
Čas zastal, no chvíľa ide ďalej.
Jablone stoja v rade,
spájajú konáre,
tvoria alej.
Nebeský veľkňaz je vietor,
obrad vykonáva.
Rodina stromov
svätou sa stáva.
Uprostred polí,
nebo a zem splýva
v roviny biele.
Aj vrany sa radujú
svadobné celé.
8. Strážca divočiny
Čierna je noc,
moja tvár je bledá
moje oči nepokojné,
krvou podliate.
Blúdiac čiernymi lesmi
v hlbokých skalnatých roklinách
divá zver ma obkľučuje,
napĺňa ma strach.
Ručiace staré jelene,
zúrivosť vyrušených medvedích samcov,
svorky hladujúcich vlkov,
všetko sa okolo mňa zbieha...
Divoké stromy sa nakláňajú nad mojím príbytkom
ukazujúc svoje obnažené tesáky.
Však nie Tvoje stvorenie,
lež vnútorný nepriateľ ma znepokojuje.
Jeho tichý hlas mi dáva nepokoj.
Uprostred noci vravím svojej duši:
„Však si bez hriechu, spi. Čo ťa trápi? Pán bdie nad tebou..“
Nedokážem zaspať uprostred ticha.
Mysľou si však uvedomujem existenciu Stvoriteľa,
Hlbšie než tichý hlas je vedomie,
že niekto bdie nado mnou..
Snažím sa pripomenúť si zvuk Tvojho hlasu,
ako som sa cítil, keď si bol blízko.
Spomínam na časy,
kedy som sa učil Tvoje slová:
„Aj keby som išiel temnou dolinou
nebudem sa báť zlého..“
Čierna je noc,
však v Tvojej tvári
svetlo Tvojich očí
vo mne žiari.
Kráčajúc tatranskými lesmi
stúpam hore Tichou dolinou,
na svahu oproti mne stojí
strážca divočiny..
Hľadíme si navzájom do očí
a Tvoj pokoj napĺňa nielen moje srdce,
ale aj jeho.
Stvorenstvo sa dočkalo návratu synov Božích,
Medvieďatá sa hrajú na tvojich svahoch,
medvedica sa pasie na čerstvej tráve.
Ó, Tatra,
ty symbol nášho kraja,
nech tvoj divoký život
napĺňa pokoj
nestvoreného Stvoriteľa.
9. Trón Slávy povstane
Na šírych rovinách slovenského juhu
ľud pozerá na sever.
Do hlbokých lesov,
ku vysokým Tatrám
upiera svoj zrak
...a svoju nádej.
Pod útlakom náš národ
storočia nariekal.
Trpel a stenal v otroctve a porobe...
Aj moje oči hľadia
tam k vysokým vrchom,
na končiare veľhôr.
V núdzi a trápení sa pýtam:
„Odkiaľ mi príde pomoc?“
Pozerajme vyššie!
Hore nad končiare,
Nad vysoké vrchy!
Vyššie nad nebesá,
K trónu slávy všemocného Boha...
Kto tam môže stáť
na Tvojom vrchu,
na tom svätom mieste?
Kto môže prísť do Tvojej blízkosti?
Do prítomnosti Tvojho trónu?
Len ten, kto je čistých rúk
a nevinného srdca,
koho myšlienky nie sú plné seba...
Nič nečisté tam nevstúpi,
pred tvoj svätý trón.
Nič nečisté,
nič nečisté...
Náš Pán, On je kráľov Kráľ.
Jeho trón bude naveky stáť.
On má všetku vládu a moc.
Náš Pán, On je kráľov Kráľ.
Náš Pán, Ty si kráľov Kráľ.
Tvoj trón bude naveky stáť.
Ty máš všetku vládu a moc.
Ježiš, Ty si kráľov Kráľ.
10. Do hlbín lesa
Vstúpil som do hlbokého lesa,
do hory, ktorá nemá konca.
Strom stromu odpovedá šumením,
vietor v korunách šepká mojej duši:
„Vznes sa ku mne, je to také jednoduché, také ľahké...“
Zadívam sa hore a nechávam lesnú krásu v raji.
Vznášam sa spolu s Tebou...
V hlbinách lesa ma Tvoj Duch nesie korunami stromov,
v bázni načúvam tichému rozhovoru Trojice:
„Ja dám vysmädnutému zadarmo piť z prameňa vody života,
budem mu Bohom a on mi bude synom.“