Mrazivy zvuk zvonov krajinou sa rozhlieha

Mrazivý zvuk zvonov krajinou sa rozhlieha,
kajať sa vyzýva, v popole seba nájsť.
Seba samého, bo pýcha na ľudí dolieha.
Prach si a na prach sa obrátiš!

Historicky prvá skladba od Pilgrimage nás uvádza do zvláštnej nálady. Je introm nielen ku tomuto demu, ale je úvodom ku celej našej tvorbe. V mrazivom zvuku zvonov, ktorý sa rozlieha po krajine, je podobnosť s introm Horde - Hellig Usvart: "Church bell tolls amids frozen nordic winds". Ale prevzatím skladby nekopírujeme Horde, nie je to jednoduchý cover, skôr výklad.

Čo to teda pre nás znamená? Prosto a jasne. Je tu protiklad pokory a pýchy. Našou túžbou je hľadať v živote niečo hlbšie, duchovné. K tomu volá zvuk kostolných zvonov, ktoré vyzývajú k uvedomeniu si svojej ničoty. Nič neznamenám, som len prach a popol. Nie je toho veľa, na čo by som mohol byť hrdý.

Kajať sa, pýcha. Čo to je? V každom človeku je nejaké zlo, Biblia to nazýva hriech. To, čo ničí ľudstvo je egoizmus jednotlivcov, každého z nás. Každý z nás urobil niečo, čo ľutuje, čím ublížil druhým. Áno, naša pravá podstata je zlá, človek je len prach a popol.

Začiatok duchovnej cesty nie je veľmi príťažlivý. Ale potrebujem nájsť seba samého. Potrebujem zistiť svoj skutočný stav. Len keď si uvedomím realitu, len vtedy s tým môžem niečo robiť, vtedy sa začínam otvárať zmene. A to je pokánie, kajanie sa. Uvedomenie si svojho vnútorného zla, hriechu, ľútosť nad ním a túžba po zmene.

A ku tomuto nás pozýva zvuk zvonov rozliehajúci sa z mrazivej nadprirodzenosti.