1. Z prachu tejto zeme

Z prachu tejto zeme

Z toho istého materiálu ako prach vytvorený som.
Som to isté ako zem, po ktorej chodím.

Na nej žijem, na ňu padám,
stále znovu do prachu si ľahám.

Spolu s bratmi spievať túžim:
„Nech sa z prachu tejto zeme
k Tvojmu trónu povznesieme...“

Človek v stave bez Boha. Žije normálnym životom na zemi, uvedomuje si, že je „len prach“, že nič moc neznamená, je len súčasťou veľkého vesmíru, čiastočiek prachu, ktoré sú zhluknuté do vecí a organizmov. Ale vie, že má dušu a prežíva napr. lásku, priateľstvo, spoločenstvo „s bratmi“. Tuší, že je aj niečo viac, ako to čo pozná, tak spolu s priateľmi o tom rozprávajú a túžia po tom. Ale nevedia, čo to je. Trochu viac to zobrazujú tieto verše z Biblie:

„A Hospodin, Boh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchol mu do nozdier dych života, a človek sa stal živou bytosťou.“

(Genezis 2,7)

„Satan ranil Jóba zlým vredom od spodku jeho nohy až po jeho temeno, takže si vzal črep, aby sa ním škriabal, sediac prostred popola. Keď potom počuli traja priatelia Jóbovi o všetkom tom zlom, ktoré prišlo na neho, prišli každý zo svojho miesta a uradili sa spoločne, že ho prídu poľutovať a potešiť. A keď pozdvihli svoje oči zďaleka, nepoznali ho. Potom pozdvihli svoj hlas a plakali a roztrhnúc každý svoj plášť sypali prach na svoje hlavy vrhajúc ho k nebu. A sedeli s ním na zemi sedem dní a sedem nocí, a nikto neprehovoril k nemu ani slova, lebo videli, že jeho bolesť je veľmi veľká. Potom otvoril Jób svoje ústa a zlorečil dňu svojho narodenia.“

(Jób 1-3)